biancadetolle

Ezopove bájky – Krab a jeho mať

Krab žil so svojou matkou na dne mora. Matka bola na svojho syna veľmi pyšná, no ustavične ho nabádala, aby bol lepší.
Raz ráno si všimla, že jej malý krab beží po morskom dne bokom, tak ako všetky kraby. „Bola by som rada, keby si chodil rovno,“ povedala mu. „Vyzeralo by to krajšie.“
„Budem, mama, ak mi ukážeš ako,“ odvetil jej syn.
Mamka krabka to skúsila, no zistila, že inak ako bokom chodiť nevie.

Poučenie: Nemali by sme kritizovať ľudí za to, za čo nemôžu.




Ezopove bájky – Jupiter a korytnačka

Kedysi dávno korytnačka nenosila na chrbte pancier ako dnes. No potom sa stalo čosi, čo spôsobilo, že ho má ustavične na sebe.
Začalo sa to tým, že boh Jupiter pozval zvieratá na hostinu. Prišlo všetko živé, okrem korytnačky.
Jupitera to veľmi rozladilo. Dúfal, že jeho pozvanie prijme každé jedno zviera pod slnkom, a korytnačka to pokazila.
„Možno ochorela,“ pomyslel si boh. „Mal by som ju ísť radšej pozrieť.“ A tak sa Jupiter vybral do korytnačkinho domu. Keď ta prišiel, zistil, že korytnačka je v poriadku.
„Prečo si neprišla na hostinu?“ Spýtal sa boh.
„Nechcelo sa mi,“ zívla korytnačka. „Radšej som ostala vo svojom dome.“
„Naozaj?“ spýtal sa boh nahnevane. „Keď je to tak, odteraz budeš nosiť svoj dom so sebou, kdekoľvek sa pohneš.“

Poučenie: Dávajme si pozor na to, čo hovoríme, lebo ľudia nás môžu chytiť za slovo.



Ezopove bájky – Kobylka a mravce

Mravce po celé dlhé letné dni usilovne pracovali a zhromažďovali si potravu na zimu, keď sneh hrubou vrstvou pokryje zem.
Kobylka nič nerobila, len sa prizerala, ako znášajú potravu do zásobárne, a smiala sa im.
„Vy blázni!“ volala. „Prečo pracujete, keď svieti slniečko? Radšej si zahrajte a zaspievajte.“
Mravce si ju nevšímali. Ďalej pracovali, lebo museli nazbierať toľko jedla, aby im vydržalo po celú zimu. Kobylka si zatiaľ poskakovala v tráve a veselo vyspevovala.
No leto sa čoskoro skončilo. Prišla jeseň a po nej zima a celý kraj sa pokryl snehom a ľadom. Nikde sa nedala nájsť ani omrvinka pod zub. Kobylka hladovala, lebo si v lete neurobila na zimu žiadne zásoby. Dokrivkala ku skladu, kde mali mravce svoje jedlo.
„Čo chceš?“ spýtali sa jej mravce a ďalej usilovne zametali, upratovali a triedili potraviny. Ani chvíľku nezaháľali, vždy mali plné ruky práce.
„Som veľmi hladná,“ modlikala kobylka, „dajte mi, prosím vás, trošku z jedla, čo ste si odložili, inak umriem od hladu.“
„Na to si mala myslieť v lete, no ty si stále iba vyhrávala a vyspevovala,“ odpovedali jej mravce. „Keď si celé leto prespievala, zimu môžeš pretancovať a o jedlo sa nemusíš starať.“
Mravce nedali kobylke ani omrvinku a ona odišla smutná a hladná preč.

Poučenie: Vždy treba myslieť na budúcnosť.



Ezopove bájky – Človek a Satyr

Žil raz jeden človek v jednom dome so satyrom (Satyr je boh lesov, napoly človek, napoly cap). Nažívali spolu šťastne dlhý čas. Potom raz prišla veľmi studená zima. Človek si začal dúchať na skrehnuté ruky.
„Prečo to robíš?“ opýtal sa satyr.
„Predsa aby som sa zahrial,“ odpovedal človek. „Vždy si dúcham na ruky, aby som si ich zahrial, keď ich mám studené.“
V ten istý deň mali na večeru ovsenú kašu. Kaša bola veľmi horúca a človek sa bál, že mu popáli jazyk. Preto chytil misku do ruky a začal do kaše dúchať. Satyr ho v úžase pozoroval.
„Čo to robíš?“ spýtal sa.
„Dúcham si do kaše,“ odvetil človek.
„Ale prečo?“ divil sa satyr.
„Aby som ju ochladil, ty hlúpy,“ zvolal muž.
Satyr pokrútil hlavou a vstal.
„Ja radšej pôjdem ďalej,“ povedal.
„Ako to myslíš?“ spýtal sa človek. „Kam chceš ísť?“
„Čo najďalej od teba,“ odvetil satyr. „Nebudem bývať s niekým, kto jedným dychom chladí aj zohrieva.“

Poučenie: Ľudia majú radi, keď sa nemeníme a sme takí, ako si na nás zvykli.



Ezopove bájky – Rybár a sleď

Chudák rybár mal zlý deň. Hoci už na svitaní vyplával s člnom na more, po celý deň ťahal sieť z vody prázdnu.
„Je to síce čudné, ale dnes tuším nie je v mori ani jedna rybka,“ dudral si pod nos.
Už sa chcel vzdať a zamieriť s člnom do prístavu, no potom predsa len hodil sieť ešte raz. Keď ju vytiahol, čosi sa na jej spodku metalo. Rybárovi podskočilo srdce od radosti a náhlil sa pozrieť, čo to chytil. Veľmi ho sklamalo, že v sieti bol iba malý sleď.
Sleď bol taký maličký, že sa rybárovi poľahky zmestil do dlane.
„Pusti ma, prosím ťa,“ požiadal sleď. „Sám vidíš, že takýto malý som ti nanič. Ale ak ma hodíš do vody, vyrastiem na veľkú rybu. O rok ma môžeš znovu chytiť, a potom zo mňa naozaj budeš mať úžitok.
„Nič také,“ povedal rybár. „Keď ťa teraz pustím, viac ťa neuvidím!“

Poučenie: Lepšia malá ryba v hrsti ako veľká vo vode.